Slovensko starne a zdravotnícky systém na to zatiaľ nie je pripravený. Popri kritickom nedostatku lôžok sa zásadne mení aj profil pacienta. Na izbách pre ťažko a akútne chorých pribúdajú ľudia v produktívnom veku. Má ich aj Vysokošpecializovaný odborný ústav geriatrický sv. Lukáša, ktorá je neziskovou organizáciou ministerstva zdravotníctva a arcidiecéznej charity. Rozprávali sme sa s jej riaditeľom Jurajom Sýkorom.
Slovensko patrí medzi najrýchlejšie starnúce krajiny. Ako sa to prejavuje v Košiciach?
Starnutie populácie je globálny fenomén, no my sa musíme postarať o ľudí tu. V Košiciach síce funguje niekoľko zariadení pre seniorov a dlhodobo chorých pacientov, ale kapacity stále nestačia. Náš ústav má pritom širší, v podstate krajský až celoslovenský charakter. Prichádzajú k nám pacienti z celého regiónu, často aj z iných častí Slovenska. A nejde už len o klasického geriatrického pacienta.
Mení sa teda profil pacientov?
Výrazne. Názov „geriatrický ústav“ dnes už realitu celkom nevystihuje. Staráme sa aj o ľudí v produktívnom veku – pokojne o štyridsiatnikov. Vidíme výrazný nárast závažných onkologických ochorení, často s agresívnym priebehom. Osobne to vnímam veľmi citlivo najmä v poslednom období – stretávam ľudí, ktorých som ešte nedávno poznal ako zdravých, a dnes prichádzajú s ťažkou diagnózou. Okrem toho ide o pacientov po cievnych mozgových príhodách či s komplikovanými kardiovaskulárnymi ochoreniami. Sme zariadením následnej zdravotnej starostlivosti – preberáme pacientov po akútnej liečbe, keď potrebujú doliečenie, rehabilitáciu, paliatívnu starostlivosť alebo prípravu na návrat domov.
Má Košický kraj dostatok takýchto lôžok?
Nie. To treba povedať úplne otvorene. Situáciu síce čiastočne zlepšil Plán obnovy a aj to, že sa viac hovorí o potrebe následnej starostlivosti, ale kapacity sú stále nedostatočné.
Ako dlho pacienti u vás zostávajú?
Závisí to od typu oddelenia. Na geriatrickom oddelení ide približne o dvojtýždňovú hospitalizáciu, na oddelení dlhodobo chorých asi tri týždne. Pri paliatívnej starostlivosti rozlišujeme viacero režimov. U pacientov, ktorí ešte absolvujú onkologickú liečbu, ide často o prechodné obdobie v trvaní približne jedného mesiaca. Potom je tu hospicová starostlivosť pre pacientov v terminálnom štádiu. Tam už nejde o liečbu v pravom slova zmysle, ale o tlmenie bolesti a zabezpečenie dôstojného odchodu.
Mnohí ľudia vnímajú takéto zariadenie ako „poslednú stanicu“. Je to problém?
Je to veľmi silná stigma. A častejšie ju vnímame u rodín ako u samotných pacientov. Rodiny sa často nedokážu zmieriť s tým, že liečba už nemá zmysel. Dožadujú sa ďalších prekladov na akútne oddelenia alebo intenzívnej starostlivosti, aj keď to už medicínsky nie je indikované. Našou úlohou je v takých chvíľach pomôcť im pochopiť realitu a byť im oporou.
Váš ústav sa venuje aj pacientom v bdelej kóme. Čo to znamená?
Ide o stav coma vigile – pacient je bdelý, dýcha bez prístrojov, ale prakticky nekomunikuje. Často ide o následok ťažkých úrazov mozgu, podobne ako v prípade pretekára Michaela Schumachera. Takíto pacienti si vyžadujú mimoriadne náročnú a dlhodobú starostlivosť. Pri dobre nastavenej ošetrovateľskej starostlivosti dokážu prežívať aj dlhé roky – u nás máme skúsenosti aj s pätnásťročným prežívaním. To prirodzene otvára aj etické otázky o kvalite života, no našou úlohou je zabezpečiť maximálnu možnú starostlivosť.
Dá sa s takýmito pacientmi vôbec komunikovať?
Do určitej miery áno. V spolupráci s Technickou univerzitou v Košiciach sme realizovali výskum, ktorý ukázal, že aj pacient v takomto stave dokáže komunikovať pomocou technológií. Používali sme špeciálne prispôsobené zariadenia – napríklad farebné tlačidlá, ktorými pacient signalizoval základné potreby. Žlté znamenalo hlad, červené bolesť. Je fascinujúce, že technológia nám umožňuje „nahliadnuť“ do ich sveta. Problém je, že mnohé takéto riešenia sú finančne náročné a ako zariadenie na konci zdravotníckeho reťazca si ich často nemôžeme dovoliť.
Pomôcť by mohli aj iné technológie?
Do budúcna určite áno. Verím, že raz budeme mať k dispozícii technológie alebo humanoidné roboty, ktoré dokážu pomôcť s bežnými ošetrovateľskými úkonmi. Pri súčasnom nedostatku personálu by to bola obrovská pomoc.
Práve personál je veľký problém slovenského zdravotníctva. Ako to vyzerá u vás?
Je to náš najväčší problém. Práca v tomto segmente je extrémne náročná – fyzicky aj psychicky. Mladí ľudia často volia jednoduchšie alebo atraktívnejšie oddelenia. Vzniká pritom paradoxná situácia – zdravotnícke zariadenia si navzájom „preťahujú“ zamestnancov a predbiehajú sa v ponuke benefitov. Niektoré oddelenia majú prebytok personálu, zatiaľ čo my máme na desiatky pacientov problém zabezpečiť základné normy.
V ústave prebieha rozsiahla rekonštrukcia. Čo prinesie?
Rekonštrukcia z Plánu obnovy zásadne zmení charakter zariadenia. Budova, ktorá bola kedysi krajskou politickou školou, prejde kompletnou obnovou. Budeme mať 130 lôžok, moderné izby vrátane nadštandardu a lepšie podmienky aj pre rodiny pacientov. Tie často chcú byť pri svojich blízkych v posledných chvíľach. Veľmi dôležité je aj samotné prostredie. Svetlo, čistota a dôstojnosť výrazne ovplyvňujú psychiku pacienta aj dôveru verejnosti. Chceme, aby ľudia nemali pocit, že prichádzajú na „koniec“, ale na miesto, kde dostanú pomoc.
Je možné, aby pacient strávil posledné chvíle doma?
Áno, ale v praxi je to skôr výnimočné. Vyžaduje si to silné rodinné zázemie, financie a dostupnosť pomôcok. Aj preto je dôležité, aby existovali zariadenia ako to naše. Dopyt po nich bude len rásť.
Ako vidíte budúcnosť?
Úprimne – som skôr skeptický. Každý deň nad tým premýšľam a nevidím to úplne ružovo. Sú ľudia, ktorí sa snažia systém posúvať dopredu, ale spoločnosť ako celok tento problém často nevníma. A pritom sa týka každého z nás. Kým sme zdraví, nemyslíme na to, že zlom môže prísť zo dňa na deň. A práve vtedy musí existovať systém, ktorý dokáže podať pomocnú ruku.
text: Michal Lendel
foto: Mário Medzihradský