Veľký piatok je pre všetkých kresťanov, katolíkov aj protestantov, dňom, keď si pripomínajú utrpenie a smrť Ježiša Krista na kríži. Je to jeden z najvýznamnejších dní kresťanského roka. A ako ho prežívajú Košičania? Je to ešte pre nich deň stíšenia, alebo iba voľný deň?
V košických uliciach je už od rána cítiť trochu inú atmosféru ako v bežné dni. Prevádzky a obchody sú zatvorené, a tak pohyb zaznamenávame iba pred kostolmi. Najskôr ľudia prichádzajú do katolíckych kostolov na ranné chvály a tzv. utierne.
Predpoludním sa už zapĺňajú kalvínsky aj oba evanjelické chrámy v Starom Meste i na Terase. Veriaci si tu umučenie Ježiša Krista pripomínajú pašiovými službami Božími.
Prejav zbližovania ľudí
Krátko po obede sa už zapĺňa aj priestor na Mlynskej ulici pred Evanjelickým kostolom, odkiaľ sa vydáva do ulíc jedinečný Ekumenický pašiový sprievod. Je len málo miest v Európe, kde sa takéto podujatie koná v podobnom rozmere a charaktere toľké roky.
Aj vďaka tomu sa centrum mesta mení na živú pripomienku poslednej cesty Ježiša Krista. Jedným z jeho účastníkov je Pavol Bardzák, gréckokatolícky farár z farnosti Staré Mesto, ktorý tvrdí, že takéto stretnutie ľudí je pre mesto darom.
„Budete sa čudovať, ale poznám viacerých ľudí, ktorí neslávia Veľkú noc v žiadnej cirkvi, no na ekumenický sprievod prídu. Nie je toto dar a prejav zbližovania ľudí, ktorých spája Božia láska?“ kladie si otázku, v ktorej je zrejmá aj odpoveď.
Symbolické nasledovanie
Presne o 12:30 sa začína úvodné čítanie a modlitba pred dverami Evanjelického kostola. Po chvíli sa sprievod s krížom presúva na Hrnčiarsku ulicu, kde sa zastavuje pri Kalvínskom kostole. Opäť sa prednášajú pašiové zamyslenia o jednotlivých výjavoch utrpenia a ich praktickom význame pre dnešný život.
Po chvíli sa veriaci posúvajú ďalej, prechádzajú Kováčskou, Bielou, Hlavnou, Uršulínskou, Mäsiarskou ulicou, Dominikánskym námestím, Moyzesovou... „Bohoslužba jedinečne spája veľkopiatkové obyčaje kráčať v sprievode, a tak symbolicky nasledovať Ježiša Krista,“ hovorí Radoslav Lojan, predseda Komisie pre ekumenizmus pri Košickej arcidiecéze.
Podľa Dušana Havrilu, moderátora Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností (ESCNS) na území mesta Košice, takéto podujatia budujú jednotu a vzťahy nielen medzi bežnými ľuďmi, ale aj cirkvami. „Je tu priestor pre všetkých – tak pre ľudí dobrej vôle, ako aj zvedavcov či hľadajúcich,“ hovorí.
Neveriacich núti k zamysleniu
Sprievod je predovšetkým duchovným putovaním, ale má aj vonkajšiu podobu so zastavením sa pri jednotlivých kostoloch a modlitebniach všetkých denominácií v meste. Zástup ľudí je neprehliadnuteľný a vnímajú ho aj okoloidúci Košičania či turisti.
„Nie som veriaca, ale je to pozoruhodné, koľko ľudí sa dokáže spojiť pri jednom kríži. Budem sa nad tým musieť zamyslieť,“ hovorí Margrét z Islandu, ktorá prišla do Košíc na veľkonočný výlet.
„Ja pôjdem do kostola až podvečer, nevydržal by som toľko hodín na nohách,“ hovorí Ladislav. Je už na dôchodku a pri chôdzi si pomáha paličkou. „Nás to nezaujíma, ale som rada, že takéto niečo v Košiciach máme. Aspoň budú ľudia trochu lepší,“ hovorí Katarína, mladá mamička na vychádzke s detským kočíkom.
Ďalšia mamička s chlapčekom, ktorý sa hrá s veľkonočnými korbáčmi, oceňuje pokoj v meste. „Pre nás je to bežný deň, malý tomu ešte nerozumie, ale aj pre ľudí, ktorí nie sú kresťania, by to mal byť sviatok pokoja. Atmosféra v meste by sa nemala narúšať,“ dodáva Martina.
Gesto zmierenia
Veľký piatok je posilou pre dôchodcu Jána Žalobína. „Je to duchovný deň a tento ekumenický sprievod je signálom, že Boh je len jeden pre nás všetkých, nezáleží na tom, z akej cirkvi sme,“ povedal.
Záver sprievodu sa po hodine a pol blíži do finále Alžbetinou ulicou. Zastavuje pri Dóme sv. Alžbety. Tam sa zakončujú príhovory a po krátkej modlitbe i povzbudivých slovách si ľudia podávajú ruky. Často neznámi, no s úsmevom si želajú požehnané sviatky, pokoj i zdravie. Na účastníkoch vidno, že to vnímajú ako pekné gesto zmierenia, ktoré je v dnešných dňoch tak potrebné.
„V ekumenizme je budúcnosť cirkví, pre mňa je to naplnenie odkazu Veľkej noci. Mali by sme si tento unikát vážiť a uchovať ho,“ hovorí historik Martin Javor, jeden z účastníkov, ktorý bol doteraz, až na jeden, pri všetkých sprievodoch od ich vzniku.
Jediný deň bez omše
Je krátko pred treťou a ľudia sa rozchádzajú. Veľký piatok má v Košiciach tradične svoj liturgický rytmus, a tak sa o malú chvíľu v takmer všetkých rímskokatolíckych kostoloch začínajú obrady Veľkého piatku. Okrem prísneho pôstu sú charakteristické uctievaním kríža, odkrytím Božieho hrobu a zároveň tým, že je to jediný deň v roku, kedy sa neslávi svätá omša.
Liturgia je strohá, bez zvonov a bez slávnostných spevov – všetko smeruje k stíšeniu a rozjímaniu. Nie tak dávno bol takýto celý deň. Aj ľudia strednej generácie si pamätajú, že ešte niekoľko rokov po Nežnej revolúcii mal Veľký piatok pokojnú atmosféru aj mimo kostolov.
Rozhlas vysielal skôr vážne skladby, televízia duchovné relácie a aj mesto prirodzene stíchlo. Dnes sa však čoraz častejšie mení na začiatok predĺženého víkendu. Ľudia odchádzajú na dovolenky, večer dokonca fungujú diskotéky či nočné kluby. Pre mnohých sa z Veľkého piatku stali iba obyčajné „tri dni voľna“.
Univerzálne posolstvo
„Pritom tento deň nesie v sebe univerzálne posolstvo. Aj človek, ktorý nie je veriaci, rozumie tichu a úcte. Ako by to vyzeralo, keby v našom susedstve niekto zomrel? Púšťali by sme hlasnú hudbu a zabávali sa? Veľký piatok je podobnou výzvou k ohľaduplnosti – k zastaveniu sa, k rešpektu voči tým, pre ktorých je tento deň hlboko osobný,“ hovorí mladá žena, ktorá sa predstavila ako Diana. V civilnom zamestnaní je klinickou psychologičkou.
Počas pašiového sprievodu sa pýtame viacerých účastníkov aj okoloidúcich, či je pre nich Veľký piatok duchovným dňom, alebo len voľným dňom. „Je to mimoriadny deň a snažím sa ho vždy stráviť duchovne, pokiaľ nie som na cestách. Tento rok som necestoval za deťmi, tak som zostal tu. Škoda, že neprišlo viac ľudí, je nádherné počasie. Ale kto chcel prísť, prišiel,“ hovorí Ján, ktorý dorazil na bicykli.
Z Vranova nad Topľou prišla do Košíc s dcérou pani Raganová. „Podelili sme si to. Manžel so synom šli do Prešova na živú krížovú cestu, pre mňa to však nie je. Radšej mám takéto pokojné zhromaždenia. To, čo v Košiciach organizujete, sa mi naozaj veľmi páči,“ opisuje.
Sila rôznorodosti
Má teda dnes ešte aspoň na Veľký piatok ticho svoje miesto aj v meste, ako sú Košice? Odpovede sme počuli rôzne. Niekto hovorí o modlitbe a tradícii, iný o potrebe zastaviť sa aspoň na chvíľu. Nájde sa aj taký, pre ktorého je to len zaujímavý obraz v uliciach mesta.
Pozitívny záver z toho môže byť, že práve v tejto rôznorodosti je sila Košíc – mesta, ktoré sa na Veľký piatok napriek ruchu modernej doby dokáže aspoň na okamih stíšiť.
Od ticha k radostnej vigílii. Biela sobota končí oslavou zmŕtvychvstania
Po Veľkom piatku nasleduje Biela sobota. Aj toto je deň ticha a očakávania. Kresťania si pripomínajú, že Kristus leží v hrobe.
Aj v košických kostoloch sa preto dopoludnia nekonajú slávnostné obrady, ale je tam vystavený Boží hrob. V gréckokatolíckych a pravoslávnych chrámoch sa zasa ľudia modlia pri tzv. plaštenici, tkanej ikone s výjavom umučenia Krista.
Modlia sa a zotrvávajú v stíšení. Atmosféra je pokojná, bez zvonov a bez svätej omše. Novodobé zvyky priniesli jav, že sa popoludní na niektorých miestach v Košiciach z pastoračných dôvodov požehnávajú aj veľkonočné jedlá, medzi ľuďmi známe ako „svätenie košíkov“.
Najslávnostnejšia zo všetkých
Až večer sa začína Veľkonočná vigília zmŕtvychvstania. Najslávnostnejšia omša zo všetkých. Dlhá, ale radostná. Začína sa zapálením ohňa a veľkonočnej sviece – paškálu, nasledujú biblické čítania, spev „Aleluja“, obnovenie krstných sľubov a samotná svätá omša.
V Košiciach sa vigílie začínajú väčšinou o 19:00 hod., v niektorých chrámoch aj neskôr. Trvajú do tmy, ale otvárajú radostnú oslavu Veľkej noci.
Ešte počas soboty gréckokatolícki kňazi Košickej eparchie poskytujú na košickej železničnej stanici spovednú službu. Prijať sviatosť zmieranie možno na 2. poschodí do 13:00 hod. Iniciatíva vychádza z presvedčenia, že Boh prichádza k človeku aj uprostred jeho každodenného života – na miestach, kde sa pohybuje, pracuje či cestuje.
Text a foto: Ľubomír Lehotský