Rehoľa kazateľov (dominikáni) zohrávali už od svojho príchodu do Uhorského kráľovstva v roku 1221 dôležitú náboženskú a spoločenskú úlohu. Týkalo sa to ich pastoračnej činnosti na perifériách latinského kresťanstva medzi heretikami v Bosne (in partibus Bosnie), misií medzi Kumánmi (in partibus Cumanorum) a výprav za rieku Volgu pri hľadaní pravlasti starých Maďarov (in partibus infidelium). Všetky tieto aktivity vzbudzovali medzi súčasníkmi veľkú pozornosť, z ktorej profitovala nielen Uhorská provincia, ale celá rehoľa. Sľubný rozvoj miestnej infraštruktúry narušil tatársky vpád, ktorý zahŕňal rozsiahle spustošenie (1241 – 1242) a niekoľko ďalších menších vpádov až do päťdesiatych rokov 13. storočia. V šesťdesiatych rokoch došlo k nedorozumeniu medzi Belom IV. v súvislosti s krachom politického manželstva jeho dcéry princeznej Margity a českého kráľa Přemysla Otakara II. Nástupca Bela IV., jeho syn Štefan V., sa pokúsil zvrátiť nepriaznivý vývoj. Na samom konci jeho vlády sa dominikáni rozhodli už po druhýkrát sláviť generálnu kapitulu v Uhorsku, tentoraz v peštianskom konvente v roku 1273. Domnievame sa, že tento pokus z druhej polovice 13. storočia možno interpretovať aj ako pokus o určitú rehabilitáciu dominikánov a ich postavenia v Uhorsku. Historický vývoj však ukázal, že ani po obnove infraštruktúry zničenej Tatármi, nedosiahla Rehoľa kazateľov v Uhorskom kráľovstve také privilegované postavenie, aké mala v prvej polovici 13. storočia. Spomedzi modlikantov prevzali v Uhorsku pomyselnú štafetu vedúcich predstaviteľov františkáni.