Slovenská hokejová osemnástka pobláznila v apríli celú krajinu, keď na domácom šampionáte dokráčala k strieborným medailám. Súčasťou realizačného tímu bol počas posledných troch sezón košický kondičný tréner JÁN MUNKA. 27-ročný odborník, ktorý začiatkom júna vstúpil do manželstva, pripravil chlapcov na tri svetové šampionáty po sebe tak, že zakaždým hrali o medaily.
V rozhovore hovorí o sile striebornej kabíny, prepojení s paralympionikmi, ale aj o tom, ako si cez leto užiť košickú gastro scénu a nezničiť si postavu.
Čerstvý ženáč a tri roky bitiek o medaily
Začnime osobnou gratuláciou. Nedávno, 6. júna 2026, ste vstúpili do manželstva. Ako si užívate tento životný prestup a ako prebiehala svadba?
Veľmi som si to užil, svadba bola parádna. Aj s pani manželkou sme si celú tú atmosféru neskutočne vychutnali. Sme spolu už sedem rokov, no stále sú veci, ktoré človeka dokážu prekvapiť a ktoré si vie užiť. Toto bola presne jedna z nich. Boli sme radi, že sme mohli mať celú rodinu pokope a spoločne sa zabaviť s priateľmi. Aj teraz, v tomto období po dôležitom kroku, si to spoločne veľmi užívame.
Svadbu ste mali v júni, čo je pre kondičných trénerov najnabitejšie obdobie v roku. Štartujú letné prípravy, nabieha sa na nové tréningové plány. Ako to stíhate a ako momentálne vyzerá váš začiatok leta?
Áno, vždy je to náročné. Máj, jún a júl sú pre kondičných trénerov mesiace v plnom nasadení. Zvládame to však veľmi dobre s mojím kolegom a skvelým kamarátom Alexandrom Valentínom, navzájom si pomáhame. Ja mám na starosti suchú prípravu hráčov, čiže primárne prácu v posilňovni. On má pod palcom rozvoj zručností na ľade. Veľmi dobre sa dopĺňame, chlapci sú spokojní a verím, že ich znova posunieme o kus ďalej.
S Alexandrom Valentínom máte spoločný projekt, gym a dlhodobo staviate na tejto spolupráci. V čom je táto dvojica Munka - Valentín výnimočná?
S Alexandrom Valentínom som sa spoznal pred piatimi rokmi. Oslovil ma s myšlienkou prepojiť ľad s posilňovňou. Táto vízia sa mi okamžite zapáčila. V dnešnej dobe totiž nedáva zmysel, aby si tréner na ľade robil niečo svoje a tréner v posilňovni niečo úplne iné.
Sústredíme sa na to, aby sme komunikovali intenzitu zaťaženia. Keďže máme v príprave k dispozícii dostatok ľadu, približne štyri hodiny týždenne, môžem sa v posilňovni zamerať čisto na rozvoj silových schopností. Kondičnú zložku už v gyme nerobíme, pretože by to malo negatívny, interferenčný efekt. Alexander na ľade rozvíja primárne hokejové zručnosti, no vďaka správne nastavenej intenzite sekúndárne a terciálne rozvíjame kondíciu priamo na korčuliach. Na Slovensku sa to konečne dostáva do popredia a na tom chceme stavať.
Dnešní mladíci sú stopercentní profesionáli
Hokej ste sami hrali. Keď porovnáte dnešnú generáciu 17 a 18-ročných chlapcov s tou vašou, v čom vidíte najväčší rozdiel z hľadiska mentality či fyzickej stavby?
Ja som nikdy nehral hokej na takej úrovni, na akej dnes pripravujeme chlapcov. Či už hovoríme o Adamovi Beluškovi v USA, Andreasovi Strakovi v kanadskej juniorke, alebo o Jánovi Marcinkovi v našej extralige. Čo však môžem z pozície trénera jednoznačne potvrdiť, hokej sa extrémne zrýchlil. Na hráčov sú kladené obrovské nároky a čelia oveľa väčšiemu tlaku.
Na druhej strane, dnešní chlapci sú stopercentní profesionáli. Urobia presne to, čo im poviem, aby boli o to jedno percento lepší. Vpred napreduje aj veda, dnes využívame napríklad neurologický tréning. Krátkym, desaťsekundovým impulzom senzorického cvičenia dokážeme okamžite ovplyvniť pohyblivosť, reakciu či kognitívne funkcie hráča. Možností, ako ich pozitívne ovplyvniť, máme dnes omnoho viac.
Pri reprezentácii do 18 rokov pôsobíte tri roky a zakaždým pod vašou fyzickou taktovkou hral tím o medaily. Tento rok v apríli to na domácom šampionáte vyvrcholilo historickým striebrom. Čo rozhodlo o tom, že to po dvoch štvrtých miestach konečne zacinkalo?
Keď som pred tromi rokmi nastúpil k tímu, s realizačným tímom sme sa prakticky nepoznali. Sadli sme si však od prvého momentu a začali sme budovať úžasnú partiu. To isté sme prenášali na hráčov. Každý jeden rok chalani vytvorili neskutočnú kabínu, na ktorú budem spomínať celý život. Každého jedného z nich si budem pamätať, boli to obrovské osobnosti.
Tento úspech nie je o mne. Je to vizitka chlapcov a celého tímu. Hlavný tréner Martin Dendis stále hovoril o tom, že každý deň musíme byť o jedno percento lepším hráčom a lepším človekom. Prenieslo sa to na všetkých. Chlapci chceli byť o percento lepší v posilňovni, na ľade, v strave aj v regenerácii. Rovnako fungovalo celý realizačný tím. Keď mal niekto námet, spoločne sme ho prešli a posunuli ďalej. Striebro je vyvrcholením trojročnej úžasnej spolupráce a neskutočnej driny. Klobúk dole pred chlapcami, ako to pre Slovensko vybojovali.
Boli to domáce majstrovstvá sveta. Plné tribúny, kamery, obrovská pozornosť médií. Ako zvládali tínedžeri v pubertálnom veku takýto psychický tlak?
Uvedomovali si vážnosť turnaja, domáce prostredie prináša veľa povinností. Zvládli to však skvele najmä preto, že si ten tlak nepripustili k telu. V realizačnom tíme sme udržiavali uvoľnenú atmosféru. Keď sme s chalanmi regenerovali, rozprávali sme sa o hocičom, tému tlaku sme vôbec neotvárali.
Neskutočne nám pomohla jedna vec, ktorú inicioval hlavný tréner Martin Dendis. Pred majstrovstvami sme prepojili našu hokejovú reprezentáciu s paraolympijskou reprezentáciou. Títo ľudia chlapcom ukázali, čo je to skutočný tlak a ťažký životný osud. Prišli o nohy, o prácu, no športom sa neuživia. Musia popri ňom pracovať, starať sa o rodiny, zarábať peniaze a trénovať vo svojom voľnom čase. Tieto silné príbehy chalanom aj celému realizačnému tímu otvorili oči. Ukázalo nám to realitu: hrať hokej a robiť to, čo nás baví, nie je tlak. Tlak je nemieť nohy a hľadať si prácu, aby ste uživili rodinu. Toto prepojenie nás nesmierne posilnilo.
Päť kíl dole za tri týždne? Iba sa zosmejem
Preklopme tému na nešportovcov. Sme v druhej polovici júna, teploty útočia na tridsiatky. Čo odpoviete človeku, ktorý za vami príde s tým, že o tri týždne odlieta na dovolenku a potrebuje schudnúť päť kíl do plaviek?
Iba sa zosmejem. Nie som zástancom radikálnych premien a šokových terapií. Uznávam konzistentnú, tvrdú prácu. To, čo platí v reprezentácii, funguje aj u bežných ľudí. Žiadne detoxy, rýchle chudnutie a následné priberanie, ktoré iba cyklicky stresuje organizmus.
Určite odporúčam radšej pracovať dlhodobo a systematicky počas celého roka. Je stokrát lepšie hýbať sa každý deň 30 minút, ako ísť dvakrát do týždňa na dve hodiny do posilňovne. Každý by si mal vytvoriť svoju dennú rutinu. Silový tréning je z môjho pohľadu nevyhnutný, najmä muži po tridsiatke strácajú každý rok približne jedno percento svalovej hmoty, a práve silovým cvičením tomu vieme zabrániť, prípadne svaly ďalej naberať. K tomu treba pridať aeróbne aktivity, či už je to chôza, beh, bicykel alebo plávanie. Hlavné je hýbať sa a zdravo jesť.
Leto v Košiciach praje terasám, dobrému jedlu či pivu. Ako si užiť teplé mesiace a úplne si nezničiť formu?
Páči sa mi výrok jedného trénera, že neexistuje „cheat day“ (deň, kedy bezhlavo porušujeme stravu), ale „treat day“ (deň, kedy sa za prácu odmeníme). Človek si musí dopriať raz za týždeň nejakú odmenu, je to dôležitá psychohygiena. Netreba zo života robiť vojenskú drezúru, no dôležitá je striedmosť. Ak máte v týždni dostatočne vyvážený silový tréning a aeróbnu aktivitu, jedno voľnejšie jedlo raz za týždeň absolútne nič nepokazí. Problém nastáva vtedy, keď vznikne dlhodobá nerovnováha medzi minimálnym pohybom a vysokým príjmom nezdravého jedla. To potom ľudia vidia na váhe a zbytočne si to vyčítajú.
Keď idete v Košiciach zhrešiť s jedlom vy, kam vedú vaše kroky? Čo je vaša obľúbená gastro slabosť?
Odkedy som sa oženil, „občiansky preukaz“ a velenie nad výberom jedla prebrala moja pani manželka (smiech). Kam ukáže ona a na čo má chuť, tam ideme a ja sa prispôsobím. Zjem naozaj všetko. Mám veľmi rád ázijskú kuchyňu, mexické jedlá, no nepohrdnem ani kvalitným steakom alebo dobrým burgrom.
Príprava športovcov, konzultácie, neustály kolotoč. Ako najradšej dobíja baterky a vypína hlavu Ján Munka?
Pre mňa je najväčším relaxom paradoxne môj vlastný tréning. Vtedy som iba vo svojich myšlienkach, úplne vypnem hlavu a odreagujem sa na ťažkých váhach. Druhým pilierom môjho relaxu sú chvíle s manželkou. Stačí, keď sme niekde v pokoji blízko seba, čítame si knihy a nemusíme sa ani rozprávať – iba vnímame prítomnosť toho druhého. A takisto ma mentálne dobíja, keď sa učím nové veci, čítam odborné štúdie a hľadám nové metódy, ktoré môžem následne aplikovať do praxe.
text: Marek Pázsiczký
foto: osobný archív Jána Munku
