Koncom marca sme si pripomenuli Deň učiteľov, ktorý je venovaný oslave práce pedagógov a všetkých pracovníkov v školstve. Slovenskí pedagógovia ale zápasia s mnohými problémami.
O stave súčasného školstva, osobnom postoji k učeniu a moderných výzvach sme sa rozprávali s Andreou Sedlákovou (47), učiteľkou chémie a biológie na Základnej škole (ZŠ) Staničná, ktorá je podľa hodnotenia Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) najlepšia v metropole východu.
Prečo ste učiteľka a čo vás k tomuto povolaniu viedlo?
Už ako malá som veľmi rada vysvetľovala komukoľvek čokoľvek. Mám rada ten neskutočný pocit vidieť iskru v oku druhého, ktorá hovorí aha, pochopil som. Ani som nerozmýšľala nad niečím iným. Odmalička som chcela byť len učiteľkou. Mala som medveďa, bábiku, jednu knihu, klasifikačný hárok a palicu ako klasické socialistické dieťa.(smiech)
V Košiciach pôsobíte dodnes, hoci dochádzate z Trebišova. Tak vám metropola východu prirástla k srdcu?
Keď som skončila Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika a rodičia mi brali veci z intráku domov, chystali sme oslavu. Išli sme okolo malej stanice, kde teraz učím. Ja som hovorila, že Košice už nikdy viac. Maximálne prídem na nákupy. No a vidíte. Človek mieni a pán Boh mieni. Ale Košice mám rada, aj keď si tu žijem vo svojej bubline. Už 22 rokov pracujem na tom istom mieste na Staničnej.
Prečo ste si vybrali predmety, ktoré nie sú veľmi obľúbené?
Celý čas som inklinovala k prírodovedným predmetom a tak som sa už na gymnáziu rozhodla pre biológiu a chémiu. Teda, že to chcem učiť. Stále ma bavilo objavovanie a hľadanie nových vecí, nových informácií. Tie informácie nemusia byť iba statické ani na hodinách, viem ich urobiť aj dynamickými. Akýkoľvek malý pokus, malá zmena robí hodinu zaujímavejšou. Chcem, aby tí žiaci len tak nesedeli. Keď zrealizujú pokus, tak sa ich na to pýtam a potom s nimi preberám nové učivo. Hovoria mi, veď to sme videli. Nedávam im len holé fakty, ale naozaj vidia to, o čom sa učia.
Sú žiaci iní ako v minulosti?
Určite áno. Pamätám si časy, keď deti sedeli, pasívne prijímali informácie a tichučko a sa učili. Teraz sú žiaci úplne iní. Teraz sa nebudú učiť to, čo ich nezaujme. Snažím sa preto, aby hodiny boli zaujímavé, aby bol na hodine pohyb, aj hluk v určitých medziach. Musí to musí pulzovať celú hodinu, žiadna tichá statická trieda. Milujem, keď sa žiak pýta - to už je koniec hodiny? (smiech)
Nemáte problém s disciplínou?
Kolegyne sa často pýtajú, že ako najťažšie triedy zvládam. No možno preto, že nekričím. Ja hovorím, že tí žiaci hučia, lebo sa nudia. U mňa na to nemajú čas. Musím ich upútať v dnešnej dobe. Žiaci už neobsedia 45 minút, je to pre nich dlho. Informácie idú okolo nich rýchlo a rýchlo aj čakajú informácie, no vôbec nejdú do hĺbky. Musíme urobiť hodinu aktívnejšiu ,vzrušujúcejšiu, striedať fázy nového učiva, zaujať a znova sa vrátiť k novému učivu.
Ako napríklad žiakov zaujmete?
Napríklad teraz berieme hydroxidy. Pýtali sa ma, načo nám sú tie hydroxidy. Tak som im dala príklad zo života, že bez hydroxidov by nebolo mydlo. Kedysi vyrábali mydlo len tak, že masť zmiešali s hydroxidom. Pýtala som sa dievčat, či majú vlasy v odtoku. Vysvetlila som im, že ho vyčistia, keď tam nasypú hydroxid a zalejú horúcou vodou. Mali príklad z bežného života. K pálenému a hasenému vápnu som im dala sadru, ktorú miešali s vodou. Milujem, keď počúvajú a nemám hluk na hodine.
Sú žiaci zvedaví?
Sú veľmi zvedaví, otázky prečo sa opakujú ako u dvojročných detí. Tí žiaci chcú vedieť prečo sa to učia, kde to využijú v živote. Keď vidia význam toho, čo sa učia, tak je od nich odozva. Nám kedysi dávali hotové informácie, my sme to brali. Vedeli sme , čo sa musíme naučiť a naučili sme sa to. Teraz sa žiaci naučia, len keď ich učivo baví a zaujíma. Stačí že dvaja - traja sa nájdu, čo ich to zaujme, a už aj ostatní sa pridajú. Veľa krát mi položia otázku, na ktorú neviem odpovedať. Poviem im, nech to vyťukajú do AI a zistia odpoveď.
Využívate teda na hodinách umelú inteligenciu?
Áno, ja som za to, nech žiaci AI používajú. Je to rýchla forma hľadania informácií. Ale vedia, že nie všetko je pravda, čo im ponúkne AI. Už som im niekoľkokrát ukázala, že tie fakty si treba overovať. Mám rada Gemini, ale oni skôr Chat GPT. Zakazovať niečo, čo je ich súčasťou je zbytočné. Aj tak by to používali. Pripravujem im aj aktivity s AI. Musia pri tom rozmýšľať a vnímajú AI kriticky. Koľkokrát mi povedia, veď to je nejaká blbosť a overujú si informácie.
Aké aktivity s AI robíte?
Teraz máme týždeň vody. Deviatakom som urobila pracovný list s názvom virtuálna voda. Hneď prvá úloha bola, vyber si mobil, zapni si AI. Odpovede na všetky otázky si museli vyhľadať a pracovali radi. Dala som im otázky koľko vody sa spotrebuje na výrobu trička, stoličky, zubnej kefky a podobne. Nakoniec bola otázka koľko vody je potrebné na to, aby im AI odpovedala na jednu otázku. A zistili, že pol litra je potrebné na to, aby sa systémy chladili. Boli veľmi prekvapení.
Dávate domáce úlohy?
Domáce úlohy vôbec nedávam, u mňa nie sú povinné. Žiak má prebrať zodpovednosť za svoje vedomosti. Pomáha mi v tom formatívne hodnotenie, začala som na tom ako prvá v Košiciach pracovať pred 10 rokmi. Pomáha mi v tom testovacia platforma UPJŠ Digilib, kde sú najdôležitejšie ciele z hodiny. Žiak si tam zvolí možnosť viem, neviem, netuším. Na to, čo nevedel, sa musí pozrieť doma. Formatívne hodnotenie pomáha hlavne tým slabším, oni doma nevedia povedať, čo mu nešlo. Spätná väzba rodičov je dobrá.
Má na Vašu prácu dopad kurikulárna reforma?
Našej školy sa to až tak nedotýka, lebo my už dlhšie učíme ináč. Veľkú zmenu nepocítili žiaci, ani učitelia. Učíme sa pokusmi, používame video, mobil, počítač. Už ani nepamätám, kedy som povedala, že otvorte si učebnice. V Košiciach je predsa aj pre učiteľov väčšia možnosť vzdelávať sa. V niektorých malých mestách sa ešte stále učia tak, že opisujú poznámky z učebnice a tabule. Tam to pocítia viac.
Ako sa školstvo zmenilo počas vášho pôsobenia?
Žiaci majú väčší rozsah vedomostí, oveľa viac vedia ako my za socializmu. Vedeli sme len, to čo sme brali v škole, mali sme predpísanú literatúru. Teraz je to už úplne iné. Informácie k nim prechádzajú cez médiá, cez mobil, aj keď nechcú. Veľakrát ma zarazia nejakou informáciou, ale nevedia, odkiaľ to majú. Veľakrát je to hoax. Potom sa im snažím vysvetliť, že toto nie je správne. Ale veľakrát idú správnym smerom, aj keď nevedia, že našli informáciu, ktorú potrebujú vedieť. Mám pocit, že žiaci sú múdrejší a vzdelanejší. Len my učitelia sa musíme prispôsobiť žiakom.
Ako sa teda prispôsobujete?
Musíme vedieť, ako s nimi pracovať. Hodiny sú náročnejšie na prípravu učiteľa. Veľký dôraz kladieme na to formatívne hodnotenie, pretože triedy sú teraz zmiešané s integrovanými žiakmi. Človek musí urobiť hodinu tak, aby aj slabší žiak z toho niečo mal a aby si to len neodsedel. Ale je to čas navyše. Chodím poobede na školenia. Prídem domov, sadám za notebook a opäť pracujem. Učiteľstvo je celoživotná pečiatka a deň nekončí po vyučovaní.
Nemáte z toho všetkého stres?
Stres som mala zo začiatku z vás (smiech), inak už nie. Tiež deti učím, aby nemali stres, ani strach napríklad pred písomkou. Keď sa učili, tak sa nemusia báť. Vravím, že aj ja mám stres a strach, ale musím sa s tým naučiť pracovať. Mňa z tej ulity dostalo UPJŠ, pretože každý druhý štvrtok tu mám na praxi študentov pedagogiky. Ale je to náročné učiť niekedy aj šesť hodín, mať medzitým len polhodinovú pauzu na obed a ešte opravovať písomky. A tým práca učiteľa nekončí. Musíme pripravovať veľa byrokracie. My sa nikdy nezastavíme.
Ako sa podľa vás zmenil status učiteľa?
Status učiteľa je dosť nízko momentálne, niekedy mal veľké slovo. Čo pán učiteľ povedal, tomu všetci verili. Status učiteľa padol, ale teraz sa pomalými krokmi zlepšuje. Snažíme sa znova dostať do povedomia, že sme tu ako vzdelaní ľudia a chceme pomôcť. Potrebovali by sme viac dôvery od rodičov. Máme predsa rovnaký cieľ. Chceme, aby žiak prišiel do školy s radosťou a aby bol vzdelaný.
Rodičia vám neveria?
Presne tak. Nedôverujú tomu, že učiteľ je pedagogicky schopný a že chce pomôcť žiakovi. Pričom oni nie sú vyštudovaní učitelia, ale nedôverujú našim pedagogickým schopnostiam. Často nám prídu vysvetľovať, že učiteľ nedobre učí. Mám pocit, že my sa musíme stále obhajovať. Poviem, že váš syn urobil toto a rodič oponuje, že on mi niečo iné povedal. Nečakajú na výsledky. Často len presadím žiakov a už sú rodičia tu.
Ako nedôveru rodičov riešite?
Vysvetľujem im, aby mi dôverovali a čakali, čo z nejakého kroku vyjde - keď sa niečo nepodarí, ja to zmením, ale nechajte to tak. Ja viem presne, čo robím. Snažím sa spolupracovať aj so žiakmi na ranných kruhoch, aby hovorili pravdu. Vysvetľujem im, že rodičia ich majú radi a musia prijať skutočnosť. Keď napríklad dostane poznámku za behanie, tak sa nemá vyhovárať. Ale povedať mamka prepáč, behala som, viac to neurobím.
Spomínali ste ale, že sa status učiteľa zlepšuje. Čím je to spôsobené?
Zmenili sa podmienky financovania. Už učitelia toľko neutekajú robiť do labákov. Mám mladého kolegu a hovorí, že už nie je taká hanba ísť chlapovi do školstva, lebo nejaké peniaze domov donesie. Viac mladých je motivovaných prísť učiť. Nástupný plat absolventa je podľa tabuliek v čistom asi 1000 eur . Môžu dostať príplatky za triednictvo. Keď sa vzdeláva, tak si môže za 1 školský rok pridať 3 percentá k platu, ďalších 12 percent si môže štúdiom prilepšiť.
Máte veľa mladých kolegov?
Máme veľmi veľa mladých kolegov. Som uvádzajúca učiteľka vysokoškolákov, ja žasnem, koľko prichádza chlapov do školstva. Sú to študenti pedagogiky, ktorí chcú učiť a ostať v školstve. Už je to výhodnejšie. Ale to finančné ohodnotenie stále nie je adekvátne. Stále si mladí učitelia nemôžu dovoliť bývanie. Pomáhajú im rodičia, sú na internáte alebo bývajú dvaja alebo traja spolu v podnájme.
Čo by ste si v školstve želali zmeniť?
Želala by som si trochu viac dôvery zo strany rodičov. Od ministerstva školstva by som si želala menej byrokracie, ale trochu viac voľnej ruky a financií, aby sme si mohli robiť svoju prácu dobre. Potom budú všetci spokojní - učitelia, žiaci aj rodičia.
text a foto: Eva Eperješiová