Dlhé roky učila v košickej nemocničnej škole detských pacientov často ťažkými a chronickými ochoreniami. Dnes jej keramické busty a sochy skrášľujú exteriér aj interiér botanickej záhrady. 

 

Hoci sa Ľuba Selepová sama považuje za amatérku, od 26. apríla má vlastnú výstavu, ktorú jej ako prekvapenie k životnému jubileu pripravili priateľky. Pozostáva so 47 sôch a búst.

 

 

 

 Keď „spolužiačky" Selepeovej, s ktorými navštevuje univerzitu tretieho veku, videli jej tvorbu, rozhodli sa ju potešiť. „Mám veľmi dobré priateľky, za ktoré som vďačná. Sú veľmi prajné. Keď videli moje sochy, bez toho aby som o niečom vedela, prišli sem a dohodli výstavu," hovorí s úsmevom.

 

 

Pôvodne to mal byť darček k jej vlaňajším sedemdesiatym narodeninám. Výstava síce prebieha neskôr, na ako hovorí autorka, aspoň mala dostatok času na prípravu.

 

Vonkajšiu expozíciu rozmiestňovali jej kamarátky. Sochy sú bezpečne ukotvené na roxorových tyčiach, aby odolali aj vetru. Medzi ženskými postavami v exteriéri môžu návštevníci nájsť aj jedného muža, ďalšie mužské busty sú vystavené vo vitríne vo vnútri. Jedným z najnovších kúskov je busta s názvom „Váhavá“, ktorú autorka dokončila len pred týždňom.

 

 

„V sedemdesiatke budem hviezda.“ odpovedá amatérska sochárka na otázku, ako vníma svoju prvú väčšiu samostatnú výstavu. 

 

Ľuba Selepová pochádza z Hniezdneho neďaleko Starej Ľubovne, no považuje sa za Košičanku. Vyštudovala matematiku, výtvarnú výchovu a neskôr aj špeciálnu pedagogiku – somatopédiu, ktorá sa zameriava na choré a oslabené deti. 

 

Práve táto kvalifikácia ju priviedla do košickej nemocničnej školy, kde pôsobila na rôznych oddeleniach vrátane detskej psychiatrie či onkológie. Práca s detskými pacientmi si vyžadovala špecifický prístup. Učitelia v nemocniciach sa nesústredia iba na dobiehanie zameškaného učiva, ale prinášajú deťom aj psychickú úľavu. 

 

 

 

„Ja som s tými deťmi prežila aj pol roka. Išli domov a znova sa vrátili,“ spomína Selepová. „Na onkológii bolo treba robiť aj mimoškolské aktivity. Deti neboli schopné sústrediť sa štyri hodiny. Brali rôzne lieky, bývali utlmené. Nemocničná škola preto nie je len o učení. Deti sa majú rozptýliť od choroby a mať dobrý pocit. Vždy som mala túžbu, že im musím nechať pocit úspechu,“ vysvetľuje.

 

S deťmi v nemocnici maľovala

 

Preto s deťmi často maľovala a ich diela nezostali len v zásuvkách. Výsledkom boli tri výstavy v Košiciach – dvakrát v Rotunde a raz v Technickom múzeu.

 

K vlastnej umeleckej tvorbe sa dostala až neskôr. Popri práci s deťmi pôsobila aj v centre voľného času. Keď tam založili keramický krúžok, s priateľkou ho viedli.

 

 

 

Dnes s hlinou pracuje už štvrťstoročie. Má dielňu na chalupe v Lemešanoch. Spočiatku bol pre ňu vrchol tvorby urobiť bustu, ktorá by niekomu niekoho pripomínala. „Ten som dosiahla, takže dnes tvorím už len veci pre radosť,“ hovorí. 

 

Vyzná sa aj v materiálovej stránke tvorby, Vysvetľuje, že hlina na sochy v exteriéri musí obsahovať brusivo a vyžaduje si vysoký výpal, aby do nej neprenikla voda a v zime ju mráz neroztrhol. Návštevníci botanickej záhrady si jej diela môžu pozrieť do 

 

 

 

 

 

text a foto:  Monika Ištvánová